Študijný pobyt Východného pobrežia pozostával viac z presunov ako zo zotrvávania na jednom mieste. Za necelých sedem dní sme navštívili sedem miest a precestovali viac ako 3300 kilometrov. Čím viac sme sa vzďaľovali od domoviny a postupovali na sever, tým menej bilboardov, zateplených blokov a plotov lemovalo cesty. Z najvzdialenejšieho bodu cesty, estónskeho Tallinu, je Slovensko, spolu s Českou republikou špičkovým užívateľom polystyrénu a popredným tvorcom vizuálneho zamorenia. Bilboardia by mohol byť medzinárodný názov našej krajiny.
Nevyrážali sme na cestu kvôli očierňovaniu našej domoviny, práve naopak, rozbehli sme sa za partnermi a kamarátmi, ktorí by nám svojimi skúsenosťami a vedomosťami pomohli zlepšovať život v našom meste. V Lodži sme preto navštívili Fabryku Sztuki, ktorá je novým moderným kultúrnym centrom postindustriálneho veľkomesta v centre Poľska. Podobne ako u nás, veľa technických a priemyselných stavieb v Lodži rozobrali developeri, no aj napriek tomu je industriálne dedičstvo bohato prítomné, blahodárne pôsobí na prítomnosť veľkých muralistických malieb. Lodž by ste si zamilovali pri prvom továrenskom komíne.
Vo Vilniuse sme obsadili Užupis, niekdajšiu schátranú časť historického centra, ktorú na konci deväťdesiatych rokov obsadili rôzne umelecké skupiny, vyhlásili nezávislosť a dodnes sa prezident Užupskej republiky stretáva s prezidentom Litvy. Ministri demagógie a megalománie Východného pobrežia boli na audiencii u miestneho ministra zahraničných vecí. Od jeho excelencie Tomasa Čepaitisa sme získali drahocenné poznatky o stavaní vlastnej krajiny a jej udržiavana po dobu takmer dvoch dekád. Pokračovali sme návštevou Užupio Meno Inkubatorius, umeleckého inkubátora a prezreli sme si aj jedno z mála Tibetských námestí v Európe a most Fluxus.
Príjemne nečakaným zážitkom bol rozhovor s Lemmitom Kaplinskim, hlavným hýbateľom konverzie starého továrenského areálu Aparaaditehas v estónskom Tartu, na novú kreatívnu štvrť podľa vzoru fínskej káblovej fabriky Kaapeli. Doteraz sme videli len hotové a fungujúce, alebo už zatvorené centrá, byť osobne prítomný na začiatku veľkého plánu, keď sa staré zariadenia a duch továrne výrazne prevažuje, je neoceniteľné. Rovnako tak plán a spôsob, akým súkromný majiteľ vstúpil do riskantného podniku, svoju sústavu nehnuteľností nedemoluje, neprestavuje na byty, vychádza v ústrety potrebám tvorivým obyvateľom mesta.
Druhý z veľkých cieľov cesty, okrem Užupskej republiky, bol Tallinn. Kompaktné, rozmanité, sebavedomé a nádherné mesto núti požiadať o azyl počas úvodného žmurknutia. Našťastie, Estónsko je súčasťou únie, stačí sa tam len presťahovať. V Tallinne sme sa naučili najdôležitejšie veci. Počet ľudí, ani veľkosť krajiny nerozhoduje, hocikto na svete môže vytvoriť čokoľvek aby zmenil svet. Estónsko má 1,315,819 obyvateľov. Niektorí z nich sa stretli, aby spolu vytvorili Skype. Parlament, radnice, ministerstvá majú v rukách mladí ľudia, ktorí nie sú zaťažení starým poriadkom sveta, ovládajú technológie, ktoré už v polovici deväťdesiatych rokov prišli do Estónska, lebo podľa vtedajšieho premiéra je “pripojenie k internetu základným ľudským právom”, a preto pripojil úplne všetky školy a inštitúcie v krajine na vysokorýchlostný internet. Navštíviť Tallinn bolo akoby vám niekto do dokonale vyhladenej mozgovej kôry natočil veľa nových závitov.
Organizácia nápadne podobná Východnému pobrežiu sa volá Linnalabor, vedie ju skupina krásnych čají, ktoré menia Tallinn a iné estónské mestá na lepšie miesta pre život. Či už ide o participatívne plánovanie pri výstavbe, navrhovanie chodníkov pre lepší pohyb škôlkarov v meste, vydávanie urbanistického magazínu alebo poriadanie piknikov v parkoch, do zmien sú vždy zapojení miestni obyvatelia, ktorí svoje mesto a miesto poznajú najlepšie. Linnalabor sa dá preložiť ako mestský inštitút, sídli v štvrti Telliskivi a mení sa podobne, ako spomínané Aparaaditehas či Kaapeli, z industriálnej opustenej ruiny na živú organickú súčasť mesta.
Cestou domov, s pribúdajúcimi bilboardami a krikľavými farbami blokov, sme navštívili malé kultúrne centrum NOASS v Rige, kúpeľné mesto Druskininkai a Bialystok v Poľsku, to čo sme videli, počuli a zažili v Tallinne však nevieme opustiť doteraz. Celá cesta bola študijným pobytom Východného pobrežia v rámci vzdelávacieho a rozvojového projektu Escalator, ktorého súčasťou sme už druhý rok.
Sledujte na Twitteri nás @pobrezie @jlybly @culturefighter
alebo našich ministrov @cofocofo @DankaBodnarova @HladkyMichal @miso_hudak @zetberg